Popis:
Prvé stopy po prítomnosti ľudí na Pohanskej možno datovať do mladšej doby kamennej. Na rôznych miestach sa tu našlo niekoľko brúsených a štiepaných kamenných nástrojov, stratených najstaršími roľníkmi pravdepodobne pri love alebo exploatácii dreva. Podobne možno interpretovať aj ojedinelé nálezy zo staršej doby bronzovej (bronzová ihlica s prevŕtanou hlavicou).
Prvé sídlisko tu vzniklo až v mladšej dobe bronzovej. Ľud velatickej kultúry tu vybudoval menšie hradisko. Osídlená bola predovšetkým akropola a niektoré terasy, ktoré boli zrejme už v tejto dobe upravované. Rekonštruovať urbanizmus hradiska je však vzhľadom na zachovaný stav tohto refúgia problematické. Viac poznatkov poskytli nálezy keramiky. Typické pre danú dobu boli amforovité tvary, zásobnice, ale aj bežný kuchynský riad – hrnce, taniere, misy, šálky. Bronzové artefakty, napriek tomu, že v tom čase to bola základná výrobná surovina, sú doložené len niekoľkými nožmi, ihlicami či hrotmi šípov. To naznačuje, že snáď išlo len o vojenskú fortifikáciu, z ktorej dokonca chýbajú doklady remeselnej činnosti, v prostredí tejto doby inak bežné.
Vyvrcholenie dejín Pohanskej nastal príchodom Keltov. Už v dobe príchodu do strednej Európy bola ich spoločnosť štruktúrovaná a hierarchicky organizovaná. Budovanie hradísk chápali preto ako logickú potrebu. Kelti boli zároveň vynikajúci remeselníci, predovšetkým v spracovávaní kovov, v hrnčiarstve a pod. Tieto danosti sa odrazili aj v tom, že hradiská sa okrem centier moci stali aj strediskami remesiel a obchodu, k čomu pristúpil samozrejme aj kult. Kelti podľa G. I Caesara používali pre tento urbanistický typ názov oppidum. To, že v mladšej dobe laténskej (zhruba v 2. storočí pred n. l.) sa takýmto oppidom stala aj Pohanská, vyplývalo zo strategickej polohe kopca, ako aj sídelnej štruktúry regiónu.
Oppidum na Pohanskej zaberalo plochu 49 ha. Tento priestor chránili tri prstence valov. Vonkajší prstenec vytváral akýsi polkruh natočený na severovýchod. Podobný tvar sledovali stavitelia aj pri vymeraní stredného valu. Akropola bola chránená tretím, podstatne menším prstencom, ktorý najdôslednejšie sledoval priebeh vrstevníc.
Pevnostné múry boli vybudované z hliny a do radu ukladaných, na sucho kladených, hrubo otesaných kameňov z miestneho pieskovca, tvoriacich plentu. Konštrukciu spevňovali mohutné drevené koly. Podobne stavali pevnosti Kelti v Galii – išlo o tzv. tzv. murus gallicus. Z vnútornej strany bol na opevnenie prístup zemným násypom. Ochodza bola pravdepodobne chránená dreveným cimburím. Výšku opevnenia bez cimburia možno odhadnúť na cca 2,5 m, jeho šírku na 4 m. Cez vnútorné hradby sa vstupovalo bránou, širokou 8 m; bola postavená z dreva a pravdepodobne opatrená vežovitou nadstavbou.
Za múrmi oppida sídlilo a pracovalo niekoľko remeselníckych dielní. Najpočetnejšiu komunitu okrem hrnčiarov tvorili kováči. Ak vychádzame z nálezového fondu, vyrábali poľnohospodárske i remeselnícke náradie, predmety bežného použitia a dokonca aj šperky (spony). Ako ďalšie odvetvia činnosti sú archeologicky doložení výrobcovia potravín, obchodníci a samozrejme bojovníci.
Oppidum zaniklo koncom 2. storočia pred n. l. požiarom, ale konkrétnejšie dôvody sa nepodarilo v teréne vypátrať. Jeho funkciu pravdepodobne prebralo novo vznikajúce oppidum na území dnešnej Bratislavy.
Lokalita je súčasťou turistických trás. Celý kopec je s výnimkou areálu na južnej strane zarastený bukovým a dubovým lesom. Na viacerých miestach je terén obnažený až na skalu. Z prírodopisného hľadiska je zaujímavá aj nižšia vegetácia a fauna (sídli tu 65 druhov vtákov). V teréne sú v rôznej miere viditeľné jednotlivé prstence valov, zvýraznené v období vegetačného pokoja. Ich zachovaná výška kolíše, avšak nepresahuje 2 m; ťažšie je identifikovateľný vnútorný val. Na východnej strane vonkajšieho valu sa nachádza miesto pôvodnej vstupnej brány v podobe prerušenia násypu. Konfigurácia terénu umožňuje s istými ťažkosťami identifikovať aj bránu na akropolu. Viditeľné sú aj stupňovité terasy, pochádzajúce z doby laténskej.
Ako bolo uvedené vyššie, v posledných rokoch je lokalita devastovaná nezákonnou činnosťou hľadačov pokladov pomocou detektorom kovov. Niektoré takto získané nálezy sa síce podarilo zachrániť a uložiť v múzeách, avšak neodhadnuteľné množstvo artefaktov skončilo v privátnych zbierkach bez zdokumentovaných nálezových situácií (z lokality sa napr. v múzeu nachádzajú len 4 depoty, ostatné sú v súkromných rukách, pričom o ich zložení či presnejšej lokalizácii sú iba čiastočné, resp. žiadne údaje; ich celkový počet môže dosahovať 20 súborov).
Ako sa sem dostať:
Plavecké Podhradie leží na západnom úpätí Malých Karpát pri hornom toku rieky Rudava. Prístup je možný z diaľnice Bratislava – Praha cez výstup pri Zohore, odkiaľ vedie po trase Lozorno – Rohožník štátna cesta do Plaveckého Podhradia (31 km), alebo priamo z Bratislavy po trase Stupava – Lozorno – Rohožník (58 km). Obec je prepojená autobusovou linkou s Bratislavou (58 km, cca 80 min). Hoci sem vedie lokálna železničná trať č. 112 ako odbočka z hlavného ťahu Bratislava – Praha v Zohore, v súčasnosti nie je prevádzkovaná.
Kopec Pohanská je situovaná severovýchodne od obce. S nadmorskou výškou 495 m je najvyšší z troch kopcov, tvoriacich mohutný masív, vybiehajúci z karpatského horstva smerom na západ. Kopce sú od seba oddelené údoliami. Na vrchu ležiacom severne od Pohanskej sa nachádzajú ruiny Plaveckého hradu.
Pohanská sa výrazne dvíha predovšetkým zo západnej strany, ostatné úbočia sú miernejšie. Prístup na lokalitu je z obce po modrej turistickej značke, ktorá prechádza popri Plaveckej jaskyni a pokračuje smerom na Plavecký hrad. Súbežne so značkou vedie aj náučný chodník Plavecký kras. Od stredu obce trvá príchod na Pohanskú turistickým krokom cca 1,5 hod.
